Sedela som vo vlaku z Budapešti do Belehradu, pozorovala utekajúcu krajinu okolo a postrádala vodu. Cesta bola vďaka rušivým elementom, Francúzom a komárom vcelku nepríjemná. Z uháňajúcej krajiny som taktiež veľa nemala. Bolo po desiatej večer a letná scenéria za oknami sa len náznakmi dávala tušiť pri míňaní sporadicko rozostavaných svetiel.
Cestou som rozmýšľala. V zložitej spleti nápadov sa neodbytne vynáral najmä jeden.
Založiť si blog.
Ďalší?
Prvý so zámerom "ozajstný".
Takto vznikli základy mojej miniatúrnej perokresby.
Základom väčšiny blogov je nesporne ochota zdieľať svoje postoje s inými. Pokiaľ pisateľ zaujme čo i len jedného človeka, je v mojich očiach úspešným. Pokiaľ ide o priaznivca, ktorý daného bloggera osobne nepozná, hodnota úspešnosti ešte narastá. Bloger sa stáva autorom.
Samozrejme, nenechám hlasy z anti-extrovertných kruhov nevypočuté a priznám, že základom blogovania je i túžba zaujať. Čo takto pomenovať to túžbou prejaviť sa? Vkročiť na cestu s vidinou stať sa skôr niekým pochopený ako obdivovaný.
Základom mojej perokresby je v symbolickej rovine popísaná situácia z nočného medzinárodného rýchlika. Pohyb, rýchlosť a smäd.
Pohyb ako život.
Rýchlosť ako premenlivosť.
Smäd ako potreba vlastného priestoru to všetko zaznamenať.
Písaním potlačiť občasnú frustráciu.
Podeliť sa o radosť.
K zamýšľanému obsahu:
"Nechajte filozofovanie nad spoločnosťou politológom a komentátorom - je ich dosť - a píšte o tom, o čom nikto iný okrem vás napísať nemôže. Je to ťažšie, ale oveľa zaujímavejšie."(http://bella.blog.sme.sk/c/1186/Ako-pisat-blog-aby-sa-dostal-do-novin.html#ixzz0vw8qQSbr)
Áno, zase jedna trúfalá ambícia.
Nesmiem ale zabudnúť priznať jednu vec. Pozitívna odozva na písanie chutí veľmi dobre. Je to prirodzené. Vždy však existuje niečo, čo chutí lepšie. V mojom prípade je to pocit autentickej spokojnosti a rovnováhy. Dostavuje sa bezprostredne po písaní. Takže úprimne mi nejde o žiadnu ego-angažovanú vonkajšiu okolnosť. Zjednodušene (?) povedané, cesta je dôležitejšia než cieľ. Ambícia tohto blogu je pre mňa menej podstatná ako pôžitok z písania kombinovaný s efektom podnetu na zamyslenie.
"Personal bloggers usually take pride in their blog posts, even if their blog is never read. Blogs often become more than a way to just communicate; they become a way to reflect on life, or works of art." (http://chimiholic.com/)
Písanie a čítanie je spôsob ako sa tešiť z prítomnosti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára